Ako vyzeral

Veľkosťou, tvarom tela i chovaním sa podobal vlkovi, so svojimi krátkymi nohami a tuhým chvostom sa s vlkom ale nedá porovnať. Telo mal žltohnedé alebo šedé. Na zadnej časti tela mal tmavé zvislé pruhy, ktorých bolo 15-20, vďaka nim si vyslúžil prezývku tasmánsky tiger. Srsť na tele mala dĺžku 15 mm. Mal krátke uši, no pri nastražení merali 80 mm.

Na dĺžku meral až 1,8 metra, vysoký bol 0,5 metra a vážil 30 kg. Samec bol väčší ako samica. Bol to plachý nočný živočích. Zriedkakedy sa z ulovenej koristi nažral viac ako jeden krát, zostatky nechával zdochlinožravcom. V tlame mal 46 zubov a dokázal ju otvoriť až do 170 stupňového uhla, takže jeho roztvorené čeľuste tvorili skoro priamku. Na atletických súťažiach zvierat by sa vakovlk najskôr uplatnil v skoku do výšky, jeho pomerne krátke, ale silné, končatiny mu umožnili skákať až cez dva metre vysoké prekážky.

V jednom vrhu samica rodila najviac štyri mláďatá (mala iba štyri struky), vak mala obrátený vstupným otvorom smerom dozadu. Bol v podstate iba kožným záhybom, tak aby mláďatá nevypadli, museli byť prakticky stále prisaté ku strukom. Po štvrť roku ich presťahovala do pelechu, kde ich živila až do 9 mesiacov ale ďalej ich nejakú dobu kŕmila materským mliekom.

Prírodovedci ho popísali pomerne neskoro, prvýkrát v roku 1808. Už v polovicu 19. storočia biológ John Gould napísalo možnosti vyhynutia tohto zaujímavého druhu na ostrove Tasmánia. "Ak bude tento pomerne malý ostrov plne osídlený a krížom krážom ho pretnú cesty, tak počet týchto podivuhodných zvierat bude rýchlo klesať. Jednoducho ho to vyhubí a vakovlk sa bude popisovať len ako vyhynutý živočích."

Späť
________________________________________________________________________________